Úvod

Seminárna práca sa zaoberá komunikáciou v spojitosti s osobnosťou inštruktora. Upriamujem pozornosť na dôležité prepojenie komunikačných schopností a zručností pri práci inštruktora. Seminárna práca vyzdvihuje najmä potrebu efektívnej komunikácie, analyzuje jednotlivé typy komunikácie a typy osobnosti. Opieram sa o poznatky a skúsenosti z vlastnej praxe a pozorovania ako aj o informácie získané z literatúry.

Seminárnu prácu som rozdelila na osem prehľadných častí a doplnila s dovolením rodičov o vlastný obrazový materiál.

1 Úvod do komunikácie

Komunikácia je považovaná v bežnom aj pracovnom živote ľudí ako jeden z najvýznamnejších faktorov činorodosti. V každej ľudskej činnosti, ktorá predpokladá akýkoľvek typ spolupráce, je to práve komunikácia, ktorá zohráva nesmierne dôležitú funkciu, či už zjednocujúceho prvku a zároveň aj funkciu nástroja riadenia spoločného úsilia zainteresovaných jednotlivcov. Domnievam sa, že tento poznatok platí predovšetkým aj v tréningovom procese v športe, kde komunikácia a komunikačný proces by mal prebiehať nepretržite a som presvedčená, že kvalita komunikácie výrazne ovplyvňuje konečný výsledok snaženia, či už zo strany trénera, ale najmä jednotlivcov, ktorí sa tréningového procesu zúčastňujú.

Slovo komunikácia sa vyvinulo z lat. communicare, čo znamená - deliť sa, zverovať. Vo všeobecnosti znamená komunikácia rozhovor. V širšom zmysle je komunikácia výmena informácií medzi jedincami prostredníctvom spoločného systému znakov. Komunikácia súvisí so životom každého človeka, výrazne ho ovplyvňuje, obohacuje o nové poznatky a postoje, reguluje naše konanie a správanie, pomáha nám začleniť sa do spoločnosti a vytvoriť si sociálne kontakty v osobnom aj pracovnom živote.

„V literatúre je vymedzená ako základná forma sociálnej interakcie medzi ľuďmi, ako výsledok a súčasť určitých konkrétnych vzťahov medzi ľuďmi a zároveň ako východisko ich tvorby, rozvoja alebo aj ich prípadného zániku“. Z odbornej a vedeckej stránky je považovaná za kontakt medzi ľuďmi, ktorého obsahom je výmena informácií.  Komunikácia je chápaná ako schopnosť a zručnosť odovzdávať, spracovávať, sprostredkovávať a prijímať určité znamenia, signály a informácie. Uvedené komunikačné schopnosti považujem za nesmierne dôležitú súčasť osobnosti inštruktora. Jedná sa o nepretržitý proces výmeny informácií, významov, ale aj nálad a citov, postojov a vzťahov.

1.1 Komunikačný proces

Komunikačný proces v zásade tvoria konštantné zložky, ktoré sa nazývajú komunikačné vektory. Môžeme ich charakterizovať takto:

• Komunikátor - osoba, ktorá odosiela určité informácie,

• Komuniké - obsah informácie, ktorý si komunikátor chce odovzdať, poslať, sprostredkovať,

• Médium – komunikačný nástroj, ktorý si komunikátor vyberie a použije na odovzdanie a sprostredkovanie svojej informácie,

• Komunikačná situácia – podmienky, v ktorých odovzdávanie, resp. sprostredkovanie informácie prebieha,

• Komunikačný zámer – obsahuje cieľ, ktorý sprostredkovaním určitej informácie odosielateľ – komunikuje, sleduje

• Komunikant – prijímateľ informácie.

Komunikáciu, či už v procese vedenia hodiny pri baby plávaní alebo v procese tréningu považujem za umenie. Osobnú výbavu, silnú stránku inštruktora a dar, ktorý je veľmi podstatným prvkom pri vedení hodín, tréningových jednotiek ako aj celého tréningové procesu.  Komunikácia je umenie odovzdávania užitočných informácii iným osobám cestou podelenia sa so skúsenosťami. Tréneri by prostredníctvom správnej komunikácie mali motivovať a usmerňovať svojich zverencov, s ktorými pracujú. Pri baby plávaní je dôležitá komunikácia s rodičom a vybudovanie si vzťahu, dôvery, ako aj komunikácia s dieťatkom.  Prostredníctvom komunikácie dokážeme vzbudiť záujem, povzbudiť, správne usmerniť a taktne, výstižne a zrozumiteľne poskytnúť také informácie, ktoré by pomohli pri vedení rodičov,  v trénovaní a zvyšovali schopnosti u bábätiek a u starších detí a zverencov ich výkonnosť. Komunikácia trénera smerom k športovcovi vyvolá v športovcovi vhodné odhodlanie k činnosti. K tomu je potrebné, aby športovec nielen dostal potrebné informácie, ale vedel ich aj pochopiť a prijať. Obrázok č. 1.  – komunikácia priamo v procese môjho vedenia baby plávania, usmerňovanie a sledovanie.

Inštruktori by si mali v procese komunikácie postaviť otázku :

• počúva ma rodič aktívne, vníma dieťa moju reč, pokyny, sústredí sa športovec na moju

komunikáciu?

• vyjadrujem sa jednoducho a zrozumiteľne?

• pochopil ma rodič, dieťa, či športovec?

• verí rodič, dieťa (v primeranom veku na pochopenie mojej rady), športovec tomu, čo som u   povedal?

• prijal rodič, dieťa, športovec to, čo som mu povedal?

Komunikáciu medzi rodičom, dieťaťom alebo športovcom považujeme za profesionálny typ komunikácie. Jedná sa o špecifický druh komunikácie, ktorá na rozdiel od všeobecnej sociálnej komunikácie vzniká a používa sa v určitom prostredí, presne definovanom prostredí – v našom prípade sa jedná o vodné prostredie, je obsahovo vyprofilovaná, čo sa odráža aj vo výrazových prostriedkoch a komunikačných nástrojoch a postupoch, ktoré komunikátor aj komunikant v komunikačnom procese by mali navzájom rešpektovať. Keďže sa v našom prípade jedná o vodné prostredie, resp. o klubovom, športovom tíme, má profesionálna komunikácia množinový charakter. Znamená to, že príjemcom je zväčša (pokiaľ sa nejedná o individuálny tréningový proces) organizovaná množina ľudí, kde môžeme predpokladať rovnaký zámer účastníkov, klientov, avšak nevyhneme sa tomu, že ľudia prichádzajú s rozličnými očakávaniami, predstavami a túžbami. „Profesionálna komunikácia by mala mať jasne zadefinovaný komunikačný cieľ. Je vždy cielená, s podstatným kvalitatívnym obsahom. Komunikátor musí používať primerané komunikačné toky, nástroje, techniky, ktoré sú schopné urýchliť aj skvalitniť prenos informácie smerom ku komunikantovi s cieľom nasmerovať ho na správnu spoluprácu, vďaka ktorej sa zefektívňuje proces tréningovej jednotky ako aj celkový výsledok.“ Správna komunikácia, dôvera, vzťah, pochopenie je neodmysliteľným základom nielen pre príjemnú atmosféru na hodinách, kurzoch ale aj pre celkový výsledný efekt, pocit a zážitok.

V tomto celkovom procese sa od trénera, jeho osobnej charakteristiky, charizmy vyžadujú určité komunikačné zručnosti a schopnosti. Podľa literatúry nemusia byť zásadne vždy súčasťou osobnej výbavy človeka a praxou a tréningom sa dajú naučiť, či zdokonaliť. Z vlastnej skúsenosti som však zástancom toho, že ak tréner disponuje prirodzene týmito zručnosťami a rozvíja ich, prináša to veľké výhody a pokladám to za dôležitú a potrebnú súčasť osobnosti trénera.

2 Emocionálna komunikácia

Emocionálna komunikácia je kľúčom k správnej komunikácii medzi trénerom, rodičom a dieťaťom.

Tréner je podľa Šimonka (1995) športový pedagóg, ktorý riadi tréningový proces a jeho cieľom je zlepšovať výkonnosť a úspešnosť športovcov, ako aj rozvoj ich osobnosti. Tieto dva ciele, najmä však adaptáciu dieťatka na vodu a postupné dosahovanie primeraného výkonu k veku dieťatka môžeme implementovať aj do baby plávania, kde nám však nejde primárne o podávanie výkonu, ale o výchovu  a budovanie vzťahu k vodnému prostrediu a až následne vekom k zlepšovaniu aj výkonnosti. Tréner by mal byť aj primeranou autoritou a vzorom, má mať vedomosti z oblasti danej športovej oblasti a tiež pedagogicko – psychologické schopnosti. Z uvedeného vychádza, že na trénera sú kladené požiadavky týkajúce sa nielen jeho športovej odbornosti, ale aj tie, ktoré vychádzajúce z jeho osobnosti.

Efektívna komunikácia vytvára vzťah s rodičom, dieťaťom, športovcom a hľadá k nemu vhodný prístup. Výsledkom takého pôsobenia je následne rast vzájomnej dôvery. Komunikácia je „bezprostredné spojenie medzi trénerom a športovcom“. Komunikácia je primárnym prostriedkom práce trénera. Rozvíjanie zručností, ktoré podporujú komunikáciu, pomáha nie len komunikácii samotnej, ale je súčasne prevenciou pred možnými konfliktami. Tieto totiž najčastejšie vznikajú preto, že si problémy medzi sebou „nevykomunikujeme“. Pre trénera je komunikácia dôležitým pracovným nástrojom, niektoré štúdie dokonca uvádzajú, že nie  je tak podstatné, aký perfektný je tréner po technickej a taktickej stránke, keď nevie efektívne komunikovať so svojimi klientmi/zverencami. Z uvedeného vyplýva, že tréner komunikuje neustále a na kvalite jeho komunikácie závisí „úspech“. Inými slovami, jeho skúsenosti majú hodnotu pre klienta/športovca až vtedy, keď mu ich vie sprostredkovať jemu pochopiteľným spôsobom. V opačnom prípade bude stále len trénerom teoretikom. Komunikácia je procesom, ktorého zámer sa situačne mení. Tréner môže komunikovať, aby presvedčil, pochválil, inštruoval, motivoval či riešil konflikt. Je jedno, v akej situácii komunikuje, ale od jej efektívnosti často závisí úspech či prehra.

3 Základné komunikačné prostriedky

Medzi základné komunikačné prostriedky patria:

• verbálna komunikácia a jej aktívne a pasívne formy,

• neverbálna komunikácia a jej zložky,

• počúvanie – načúvanie.

V našej pracovnej oblasti komunikujeme predovšetkým s našimi nadriadenými, kolegami a najmä s klientmi, či už s dospelými alebo deťmi.

4 Verbálna komunikácia

„Verbálna komunikácia je vymedzená ako nevyhnutná súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikanatom. Predpokladá fyzickú a aktívnu účasť tak komunikátora, ako aj komunikanta.“ Označuje sa ako rečová alebo ústna komunikácia, pričom sa rozlišujú a používajú dve základné formy verbálnej komunikácie:

• hovorová (ústna, rečová)

• písomná komunikácia

Obidve formy prebiehajú vždy formou dialógu, ich podstatu tvorí dorozumievací systém – jazyk, sú vždy koncipované vo vzťahu k adresátovi, predpokladajú poznanie situácie, s ktorou komunikovaný obsah súvisí.

V zásade sa však hovorová a písomná komunikácia odlišuje hlavne spôsobom a hĺbkou vyjadrenia myšlienok, pocitov, emócií, využívaním jednotlivých zmyslov v komunikačnom procese, výberom vyjadrovacích prostriedkov.

Aby verbálna komunikácia bola efektívna je dôležité:

• Byť priamy – tréner by mal povedať svoje požiadavky priamo a nečakať, že si ich jeho zverenci domyslia.

• Byť konkrétny – podávať zverencovi, alebo rodičovi, ku ktorému tréner rozpráva, všetky potrebné informácie tak, aby boli zrozumiteľné a pochopiteľné

• Byť jasný a nepodávať protirečivé odkazy

• Jasne uvádzať svoje požiadavky a pocity – ich jasná prezentácia je dôležitá na budovanie blízkeho vzťahu ku klientom/zverencom

• Zameriavať sa na jedinú vec – začať s jednou, tou najpodstatnejšou, a keď ju zvládne, posunúť sa k ďalšej.

• Dávať bezprostrednú spätnú väzbu – ak sa udeje niečo, čo trénera nahnevá či poteší, má to zverencovi povedať hneď, vtedy to má najväčší vplyv na športovca.

• Uisťovať sa, že správa neobsahuje skryté významy – inými slovami povedané, proklamovaný účel správy má byť zreteľný, jasný a totožný so zámerom trénera.

• Byť podporujúci – ak chceme, aby naša komunikácia bola braná vážne, treba sa vyvarovať sarkazmu, posudzovania a negatívneho porovnávania.

• Posilňovať opakovaním – ak hovoríme niečo, čo považujeme za dôležité, zopakujme viackrát najpodstatnejšie informácie z nášho vyjadrenia. Treba sa však zároveň vyhnúť prílišnému opakovaniu, lebo dôsledkom môže byť, že zverenca to začne nudiť a prestane počúvať.

• Podávať správy primeranou formou – používať jazyk zrozumiteľný pre konkrétneho rodiča, dieťaťa, či športovca. Inak samozrejme podávame tú istú informáciu dieťaťu a inak dospelému.

• Žiadať spätnú väzbu na overenie pochopenia správy – sledovať verbalitu aj neverbalitu prijímateľa správy. Ak nijak nereaguje, overiť si, či pochopil, čo od neho chceme.

Obrázok č. 2 individuálna komunikácia s mamičkou na ujasnenie si informácie

Obrázok č. 3 Následná pochvala a podporenie mamičky

V rámci hovorovej komunikácie používame najčastejšie tieto typy hovorovej komunikácie:

• monológ, dialóg, voľná diskusia, riadená diskusia, polemika.

Monológ

Monológ v zásade znamená jednosmernú komunikáciu. Ide v ňom o sprostredkovanie infomrmácií odosielateľom adresátovi, príjemcovi, pričom je potlačená alebo úplne absentuje spätná väzba. Monológ môže byť adresovaný jednotlivcovi, keď nadobúda charakteristiku interpersonálnej komunikácie. Alebo je monológ adresovaný skupine adresátov, keď nadobúda základné charakteristiky masovej množinovej komunikácie. Medzi základné formy monológu patrí prednáška, výklad, vysvetľovanie, prednes a ďalšie. Monológ najčastejšie v našej praxi používame pri vysvetľovaní, prezentovaní, poskytovaní informácií a inštrukcií.

„Špecifickou formou monológu je vnútorný monológ, tzv. komunikácia sui generis.“ Je to redukovaná forma vnútornej komunikácie človeka so sebou samým. Vnútorný monológ nemá vonkajšiu komunikačnú funkciu. Je súčasťou regulačných psychických procesov, sebakritiky, sebahodnotenia, sebaobrazu. Umožňuje retroanalýzu a konfrontáciu jednotlivých komunikačných postupov a použitých komunikačných foriem, zručnosti a techník s cieľom ich následnej podpory alebo korekcie v zmysle dosiahnutia komunikačného cieľa.  Zároveň vnútorný monológ tvorí významnú súčasť prípravy jednotlivca na samotný komunikačný akt. Napríklad samotná príprava na úvodnú hodinu, príprava na ďalšie postupy pri vedení hodín baby plávania, pripravujeme sa na to, ako  správne odkomunikujeme a odprezentujeme potrebné informácie a ako dosiahneme cieľ svojej práce. Prostredníctvom vnútorného monológu je dôležité, aby sme si usporiadali svoje myšlienky a znalosti, predstavili si ako ich adekvátne zreferujeme. Pričom je podstatné si premyslieť svoje reakcie, melódiu hlasu, silu hlasu, voľbu správnych slovných spojení, formulácie otázok a podobne.

Dialóg

Dialóg je dvojsmerná komunikácia, v ktorej sa aktívne zúčastňuje odosielateľ a adresát komunikácie, pričom ich roly sa pružne menia. Pri dialógu medzi komunikantmi prebieha aktívna spätná väzba. „Okrem verbálnych sa v rámci neho uplatňujú ak neverbálne komunikačné prostriedky, čo má vplyv na jeho priebeh, štruktúru a celkovú kohéziu.“ Forma dialógu v našom pracovnom prostredí môže prebiehať či už medzi dvoma ľuďmi – dyadický dialóg, ktorý má charakter klasického rozhovoru, alebo môže prebiehať v menšej skupine ľudí – skupinový dialóg.

Obrázok č. 4 dyadický rozhovor pri usmerňovaní mamičky

Komunikačný proces v rámci skupinového dialógu s ktorým na hodinách pracujeme ovplyvňujú viaceré činitele. Môže to byť samotná vnútorná štruktúra skupiny, miera jej súdržnosti, jej hodnotový systém, zloženie skupiny, napríklad inak komunikujeme a prihovárame sa v homogénnej skupine, ktorú tvoria iba ženy, alebo iba deti, ako v heterogénnej skupine, kde prihovárame aj rodičom, starým rodičom a deťom. Významným faktorom je tiež , či sa ľudia už navzájom poznajú, alebo ide o skupinu ľudí, ktorá spontánne vznikla.

Diskusia je štrukturovaný skupinový dialóg, ktorý má vymedzený komunikačný cieľ, komunikačný obsah. Môže byť realizovaná voľnou alebo riadenou štruktúrou. Profesionálne vedená diskusia predpokladá používanie komunikačnej zručnosti empatie.

Polemika

Je špecifický typ skupinového dialógu, ktorý sa od diskusie odlišuje tým, že do komunikačného procesu vstupujú len ľudia znalí problému, ktorých cieľom je riešiť konkrétny problém. „V polemike ide o vecnú komunikáciu, do ktorých by sa z profesionálneho hľadiska nemali prenášať pocity, postoje, nálady zúčastnených, ich vzájomné vzťahy a minulé zážitky“.

5 Neverbálna komunikácia

Domnievam sa, že je veľmi podstatným aspektom interpersonálnej komunikácie. Nie je podstatné len to, čo je priamo povedané, ale je to dojem, ktorý v nás vyvolal ten, s kým hovoríme. Práve neverbálna komunikácia poskytuje a vysiela viacej hodnoverných signálov ako hovorené slovo. Preto pokladám za dôležité, aby inštruktor komunikoval jasné a presné neverbálne signály, to znamená, aby vedome reguloval a zapájal neverbálne zložky do komunikačného procesu. „Neverbálna komunikácia obsahuje celý rad signálov, znakov a informácií, ktoré sa v odbornej literatúre nazývajú súhrnným termínom „silent languague“. Ich hlavný význam spočíva v tom, že oznamujú adresátovi vzťahovú úroveň komunikačného aktu, spresňujú roly komunikantov v komunikačnom procese a v neposlednom rade oznamujú psychický stav účastníkov komunikačného procesu. Od našich klientov sa očakáva, že medzitým, čo inštruktor rozpráva, sústredene počúva a počká, až inštruktor dokončí svoju reč. Ak sa však pozorne pozeráme, tak môžeme vidieť, že ľudia používajú rôzne verbálne aj neverbálne formy správania, aby dosiahli to, že rozhovor bude plynulý a bezproblémový. Také môžu byť napr. prikývnutie, úsmev, zdvihnutie obočia, telesný dotyk, pohyby očí, smiech, poloha tela, slang a podobne. Výraz tváre klienta – rodiča, dieťatka alebo staršieho zverenca je pre inštruktora významnou odozvou. Prázdne pozeranie smerom dolu je prejavom nezáujmu, alebo priam nudy. Úplne vytiahnuté obočie prezrádza nechápavosť, povytiahnuté obočie zase bezradnosť. Aj podľa postavenia tela skupiny, aj keď sa nachádzame vo vodnom prostredí, si inštruktor môže  urobiť obraz o tom, ako sa k nemu stavajú jednotliví členovia a aká je ich nálada. Riadenie jednej skupiny si od trénera vyžaduje, aby chápal a analyzoval prejavy tela členov skupiny. Ich tvár odzrkadľuje ich pocity a dokonalé poznanie neverbálnych informácií je pre trénera významným prínosom.

Prekážky, či problémy v komunikácii inštruktora s daným klientom vo vzťahu inštruktor – rodič. V tomto prípade vychádzam z vlastných skúsenosti a z praxe. Z osobných, odpozorovaných a nadobudnutých poznatkov pri vedení kurzov baby plávania.

Sú to napríklad:

• názor rodiča na niektorú tému a spôsob vedenia kurzu je odlišný ako očakával,

• rodič si často vytvorí okamžitý názor bez toho, aby prešiel procesom dopočúvania reči inštruktora, jeho pochopením a prijatím,

• rodič nemá dostatočné vedomosti na to, aby pochopil názor a poznatky inštruktora,  

• sám rodič nemá dostatok motivácie, aby počúval a prijal informácie, často príde na kurz unavený a vyčerpaný a schopnosť sústredenia sa a prijímania informácií je aj z tohto dôvodu veľmi nízka,

• inštruktor má problém jasne vyjadriť to, čo chce povedať,

• proces vzájomnej komunikácie ovplyvňujú celkové emócie a samotná atmosféra a energia vychádzajúca z hodiny kurzu,

• osobnosť inštruktora je v konflikte s osobnosťou rodiča. Tieto komunikačné problémy môžu nastať z oboch strán a inštruktor musí trpezlivo a diplomaticky zvažovať priebeh takejto komunikácie.

Existuje viac, než 20 rôznych spôsobov, ale nasledovné štyri patria do senzorického (vnemového) sústredenia. Každý jedinec uprednostňuje jeden, alebo niekoľko druhov uvažovania, buď vizuálny (na báze videnia), keď danú úlohu alebo cvičenie, či hru priamo ukážeme. Pri vlastnej praxi sa mi pri práci a vedení baby plávania osvedčila najmä táto metóda a stotožňujem sa s teóriou, lepšie je „ stokrát vidieť ako len počuť.“  Auditívny spôsob (na báze počutia), dôležitý je aj kinetický (na báze pohybu) a digitálny (na báze informácií). Pre efektívnu prácu inštruktora musíme zistiť spôsob uvažovania daného rodiča.

Vizuálny typ rodiča

• čo má rád? -  učenie na báze sledovania, priamej ukážky a vysvetlenia danej úlohy

• čo nemá rád? - príliš veľa informácií, príliš dlhé reči, pomalé a zdĺhavé vysvetľovanie len na báze slov

Auditívny typ rodiča

• čo má rád?  - rozprávať sa o veciach, počúvanie ostatných, sledovanie

• čo nemá rád? - rušivý hluk, viac rozprávajúcich naraz, povrchná reč

Kinetický typ rodiča

• čo má rád? –  učenie sa "robením", čas na premýšľanie, ohmatanie

• čo nemá rád? -  zhon, rýchlo podané informácie  

Digitálny typ rodiča

• čo má rád? - učenie sa cez dáta, sústredenie sa na fakty, analýza dát

• čo nemá rád? -  prílišné emócie, dvojzmyselnosť, tímovú prácu

6 Efektívna komunikácia

Ešte predtým, ako inštruktor začne komunikovať s klientom, či rodičom, dieťaťom alebo športovcom musí vedieť nasledovné:

• prečo chce komunikovať, s kým chce komunikovať, kde a kedy je najvhodnejšie aplikovať informáciu, vedieť čo presne chce povedať a ako chce informáciu podať

Z osobnej praxe vychádzam z toho, že efektívna komunikácia by mala byť:

• zrozumiteľná - informácia musí byť podaná zrozumiteľne,

• stručná – byť stručný, jasný, zreteľný a poskytnúť dôležité informácie,

• presnosť - byť presný, vyvarovať sa zavádzajúcich informácií,

• úplnosť - podávaj ucelené informácie, nie iba ich časť,

• slušnosť - byť slušný, nezastrašovať a strániť sa konfliktov,

• konštruktivita - byť pozitívnym, nekritizovať a nepoužívaj negatívny prístup.

Osobne sa snažím najprv vysvetliť prečo je dané cvičenie, či „hra“ užitočná, predviesť ju,  a motivovať k aktívnemu zapojeniu rodičov a detí. Potom odovzdávam informácie, a usmerňujem pri odstraňovaní prípadných chýb. Individuálnym prístupom a odhadnutím, ako daný rodič najlepšie pochopí moje inštrukcie a vybuduje si vo mne dôveru. Na základe dôvery, vzájomného pochopenia dochádza často k náprave, ktorú som chcela docieliť. Vyžaduje to empatické cítenie a emocionálne priblíženie sa k danému rodičovi a dieťaťu.  Samozrejme je to vždy jednoduchšie, ak daného klienta už poznám. Inštruktor by si mal dať záležať na rozširovaní svojich schopností vo verbálnej aj neverbálnej komunikácii. Zabezpečiť pozitívnu odozvu, pochvalu rodiča, ktorý sa venuje dieťaťu a zväčša robí v danej situácii najlepšie ako vie. Samozrejme pochvalu smerujeme nie len rodičovi, ale hlavne aj dieťatku. Je nesmierne dôležitá a povzbudivá. Nesmieme zabúdať zabezpečiť rovnakú pozornosť pre všetkých návštevníkov kurzu a  komunikovať s nimi spôsobom, ktorý najviac vyhovuje uvažovaniu daného rodiča. Zároveň nielen rozprávať svojim „zverencom“, ale ich aj počúvať. Správna komunikácia je predpokladom vzájomnej dôvery, lojality, vytvára príjemné prostredie, zážitok a vzbudzuje túžbu po opätovnom stretnutí. Obrázok č. 5

Samozrejme, aj napriek najlepšej snahe, nevyhovieme vždy všetkým klientom a nedokážeme uspokojiť potreby alebo predstavy každého klienta.

7 Základné zložky neverbálnej komunikácie

Medzi základne zložky neverbálnej komunikácie patria:

• mimika, pohľady, gestikulácia, haptika, kinezika, posturika, paralingvistika.

Mimika

Je základným prostriedkom neverbálnej interpersonálnej komunikácie. V podstate znamená výraz tváre, ako aj celkovú fyziognómiu tváre pri odovzdávaní a prijímaní informácií počas komunikačného aktu. „V psychológii je mimika definovaná ako bezprostredný odraz vnútorných stavov človeka na jeho tvári. Prostredníctvom nej môžeme „prečítať“ a spozorovať od dieťaťa aj rodiča vnútropsychické stavy, postoje, názory, ako aj motívy komunikácie.“ Vieme získať prostredníctvom nej vyjadrenie emócií, nálady, zámery a postoje k danej informácii. Z vlastnej skúsenosti mám poznatok, ako veľa dokáže povzbudivý pohľad, prikývnutie, usmiatie sa dieťa podporiť, dodať mu pocit, že pracuje správne a dodáva mu silu pokračovať a najmä pocit, že koná a postupuje správne. Aj pri strachu signálom podporného pohľadu vieme dodať pocit odvahy a podporiť sebaistotu.  

Obrázok č. 6 podpora prostredníctvom mimiky – povzbudivý pohľad, úsmev, odstránenie strachu

• Mimiku tvoria: výraz úst (všetky typy úsmevov), výraz očí (všetky typy pohľadov), výrazy a pohyby obočia a očných viečok, výrazy a pohyby brady, lícnych svalov a čela..

Gestikulácia

Je definovaná ako prostriedok neverbálnej komunikácie, ktorý môže byť používaný komplexne alebo ako doplnkové ozrejmenie odosielanej informácie. Tvoria ju špeciálne pohyby a posunky rukami spojenými predovšetkým s pohybmi prstov a následne aj celého tela, ktoré majú presný komunikačný význam a zmysel. V našej praxi, keďže pracujeme predovšetkým vo vodnom prostredí, nie je veľmi možné popri vysvetľovaní a podávaní informácii využívať vyslovene gestikuláciu popri ukazovaní manipulácie s dieťaťom alebo pri realizácii a vedení hodiny. Gestikuláciu skôr využívame, ak s rodičom alebo dieťaťom komunikujeme mimo vodného prostredia, či už pri bežnej komunikácii alebo pri vysvetľovaní informácii, ktorú chceme príjemcovi odovzdať.

Haptika

Haptika je definovaná ako prostriedok neverbálnej komunikácie, ktorý sprostredkúva výmenu informácii medzi komunikantmi bezprostredným taktilným kontaktom. „Je to v podstate dotyková komunikácia, ktorá sa realizuje hmatom“. Tento kontakt sa považuje za najsilnejšie polarizačne nabitý komunikačný prostriedok, ktorý v komunikačnom prostredí súvisí so vznikom sympatie alebo so vznikom antipatie. Napríklad podanie ruky, objatie, bozk, dotyk, pohladenie, ktorých aplikáciou v komunikačnom procese môžu vyvolať rôzne pocity, ktoré sa dlhodobo fixujú v pamäti komunikantov.  Z tohto hľadiska sa vymedzujú tieto škály haptiky:

• škála pozitívnych, podporných taktilných kontaktov,

• škála negatívnych taktilných kontaktov,

• škála účelových taktilných kontaktov,

• škála oficiálnych profesionálnych taktilných kontaktov,

• škála nadväzujúcich taktilných kontaktov.

Podávanie ruky patrí medzi uplatňovanie haptiky v komunikačnom procese. Medzi základné typy podávania rúk patria:

1. Energické podanie – stisk ruky

Charakterizuje sebavedomého, priameho, komunikatívneho človeka, ktorý je primerane asertívny pri presadzovaní svojich zámerov a vôle. Má jasný cieľ, citovo však môže byť nevyrovnaný, čo sa môže počas komunikácie prejaviť nižšou rozhodnosťou a zníženou schopnosťou kooperácie.

2. Mäkké podanie ruky

Charakterizuje vyrovnaného človeka, ktorý je schopný prijímať všetky informácie pokojne a s nadhľadom. Počas komunikačného procesu môže byť menej aktívny, pričom však nedovolí, aby aktivitu prebral niekto iný. Prejavuje sa ako ostražitý komunikátor, ktorý starostlivo skrýva svoje pocity, dojmy, náladu, city. Je ťažko čitateľný.

3. Strnulé podanie ruky

Charakterizuje prehnane opatrného, nedôverčivého človeka, ktorý je stále v strehu. Zachováva si počas komunikácie odstup a negatívne reaguje na každý pokus prekročiť tzv. hranice oficiálnej komunikácie. U komunikačných partnerov vyvoláva napätie, opatrnosť, niekedy aj nechuť v komunikácii pokračovať.

4. Mdlé  - rybacie podanie ruky

Charakterizuje nevyhraneného (osobnostne nezrelého) človeka, ktorý podaním ruky akoby chcel vyjadriť vyjadriť ľahostajnosť k svojmu okoliu. V komunikačnom procese sa prejavuje ako nepriebojný ovplyvniteľný, často meniaci názory a postoje. Pretože je názorovo nevyhranený, je náchylný prijať názor iných, zmeniť názor podľa momentálnych okolností, čo sťažuje komunikačný proces.

5. Podanie ruky so zvýšeným chrbtom rúk

Je črtou sebavedomého, sebaistého až namysleného človeka, ktorý má sklon podceňovať druhých. V komunikačnom procese postupuje suverénne, často preháňa, účelovo informuje a snaží sa o vyvolanie obdivu. Snaží sa stať stredom pozornosti za každú cenu.

6. Podanie končekov prstov

Charakteristické podanie pre psychicky a osobnostne nevyrovnaného človeka, u ktorého sa striedajú agresívne a obranné reakcie, nedôverčivosť s vysokou požiadavkou, emocionalita s racionálnym prístupom. Komunikačný proces je náročný na prispôsobenie sa komunikačným zvratom.

7. Podanie ruky s dlaňou obrátenou nahor

Spontánny, priateľský človek, ktorý má však nedostatok sebadôvery a psychickej stability. V komunikačnom procese sa bude stále odvolávať na názor niekoho, koho si vytypoval za autoritu.

8. Podanie ruky a prikrytie spojených rúk druhou rukou

Je charakteristické pre srdečného, no majetníckeho človeka, ktorý veľmi zodpovedne vstupuje do komunikačného procesu.

Prostredníctvom klasifikácie spôsobov podania ruky, sa môžeme už pri prvom stretnutí s klientom dozvedieť z časti o jeho type osobnosti a voľbe komunikácie s ním počas pracovného procesu a vedenia klienta.

Dotyk je podľa niektorých autorov a z psychologického a sociálneho hľadiska jednou z najzákladnejších ľudských potrieb. V rámci nášho pracovného poslania pracujeme s dotykmi veľmi aktívne. Dotyk je pre zdravý vývoj človeka dôležitý, takmer ako jedlo a vzduch. Od narodenia po celý život potrebujeme dotyk, ako kvetina potrebuje vodu. Práve pri práci vo vodnom prostredí a pri vedení baby plávania alebo plaveckých kurzov pre staršie deti som si na vlastnom pozorovaní uvedomila, akú veľkú hodnotu prináša, ako dokáže len minimálny dotyk dodať pocit istoty, posilnenia a dôvery. Deti potrebujú cítiť dotykom našu prítomnosť a vďaka nej nadobúdajú nielen istotu ale aj pocit bezpečia. Samozrejme beriem na vedomie vek dieťatka, jeho spojenie s mamou, obdobie separačnej úzkosti, kedy dieťa potrebuje extrémny pocit dotyku práve od mamy a neodberať v žiadnom prípade na silu dieťa od mamy. Je potrebné sa opýtať rodiča, či s dieťatkom môžem dané cvičenie, manipuláciu predviesť a až po súhlase a akceptácii aj zo strany dieťa daný úkon predvediem. Z praxe, ak ma už deti poznajú a sú na mňa zvyknuté sa aj sami ku mne túlia a tešia sa aj na môj dotyk a prácu, či hru s nimi, čo je pre mňa samozrejme potešením. Dbám však na to, aby spolupráca prebiehala primárne s rodičom. Každopádne dotyk a pohladenie je pri našej práci podstatná potreba. Dotyk je reč, ktorú práve inštinktívne uplatňujeme pri vedení baby plávania. Má silné poslanie, blahodarné účinky, je pohladením na tele aj na duši a utvrdzuje pocit bezpečia a lásky. Keď sa naučíme, alebo máme v sebe prirodzene sklon sa príjemne dotýkať a hladiť, budeme schopní ďaleko viac dať deťom, blízkym a možno aj ostatným. Dotyk môže uzdravovať, vzbudiť potešenie, prinášať úľavu. Preto by sme mali aj v rámci kurzov baby plávania rodičov viesť k využívaniu dotykov. Verím tomu, že práve aj vodné prostredie umocňuje silu a vzájomné zblíženie rodiča s dieťaťom.

Obrázok č. 7 Dotyk ako podpora a dodanie odvahy

Posturika

Je doplnkom verbálnej komunikácie, pričom jej  význam spočíva v spresnení verbálneho prejavu. Ako som sa dočítala viacerí autori uvádzajú, že držanie tela, konfigurácia končatín v skupinovej komunikácii dovoľuje pomerne presne určiť tých komunikantov, ktorí počas komunikačného procesu majú zhodný názor na komunikovaný obsah. Títo komunikanti rovnako držia ruky, často podvedome skrížia nohy a podobne. Samostatnú časť v posturike tvorí úprava zovňajška a celkový dojem vychádzajúci z neho.

Kinezika

Od posturiky sa odlišuje tým, že oznamovanie informácie prebieha dynamickým pohybom a nie statickým fyzickým postojom.

8 Komunikačné schopnosti a zručnosti inštruktora

Osobnostné dispozície, ktoré podmieňujú komunikáciu a komunikačný proces sú v podstate zdedené predpoklady, zabudované v štruktúre a dynamike osobnosti každého jednotlivca. Počas života sa vyvíjajú v spojitosti s ostatnými osobnostnými vlastnosťami a psychickými procesmi, nadobudnutými skúsenosťami a prežitkami a u každého človeka dosiahnu individuálny charakter a stupeň rozvinutia.

Domnievam sa, že osobnosť inštruktora a jeho komunikácia je jedným z najväčších predpokladov pre dosiahnutie vymedzeného cieľa. Je predpokladom pre efektívnu a významnú spoluprácu pri vedení baby plávania alebo aj iných tréningových procesov. Prístup inštruktora, celková komunikácia (či už verbálna alebo neverbálna), empatia, trpezlivosť a schopnosť odhadnúť koho ako správne motivovať, usmerniť alebo na koho byť adekvátne prísnejším je významným prínosom a darom.

Obrázok č. 8 a 9 sprostredkovanie radosti a nadšenia pri baby plávaní mi prináša zmysluplnosť tejto práce, ktorú vnímam ako poslanie

Záver a resumé

Pre prácu inštruktora je potrebná sústavná a premyslená komunikácia s cieľom vytvárať priaznivú atmosféru na uskutočnenie stanoveného zámeru a cieľa. Vytvárať pozitívne vzťahy, vzájomnú dôveru a posúvať možnosti daného jednotlivca alebo celej skupiny.

Cieľom mojej práce bolo poukázať na dôležitosť efektívnej komunikácie zo strany inštruktora, ktorá má výrazný vplyv pri uskutočňovaní a dosahovaní výsledkov. Zamerala som sa na analýzu komunikácie, jednotlivé komunikačné prostriedky, na typy osobnosti a aplikovala som to na primárne na baby plávanie.

Zoznam použitej literatúry

Miroslava Szarková a kolektív : Komunikácia v manažmente

Klírová J.: Corporate governance. Praha: Management Press

Ján Porvazník : Komunikácia  - základná pracovná a manažérska zručnosť

Erneker J. : Komunikácia v riadiacej činnosti

Škvareninová O. : Rečová komunikácia

Jarmila Mandžuková: Dotyk lieči telo, úsmev dušu